Teleskop

Zo strechy padá lístie...ale nie je to lístie...lístie nie je tak krásne. Bridlice sú ako lupene. Znášajú sa k zemi, plachtia, pohľadu sa odhaľujú kostry trámov, vidieť dnu, je tma, neporiadok, truhlice a staré šaty – kostry, minulosť, zbytočná melanchólia, ten svet už ani nie je pravda, ten svet už ani nie je.

„Odkedy si tu, je všetko inak. “

Hmyz bzučí, stromy šumia korunou, je v tom ten správny rytmus. Vlasy mi rastú rýchlejšie, všetko sa zmenilo.

Páči sa ti to?

Miešam si farby, dnes si vymaľujem. Na túto stenu pôjde loď a sem, sem si dám hubblov teleskop. Budem sa ním dívať dovnútra – dovnútra ľudí.

„A to sa nebojíš?“

„Bojím.“

Zostup

Kráčal som dolu z vrcholu, úzky chodníček sa kľukatil po hrebeni, úzky ako čiara kardiografu, linka života hadiaca sa medzi dvoma priepasťami, dvoma pádmi, dvoma smrťami, len ja a on, spolu sme zostupovali po úbočí do hmly. Chumáče belavých oblakov pod nami sa tiahli do nedohľadna a ešte ďaleko zaň, vzdúvali sa podľa pravidiel termodynamiky a vytvárali celistvú krajinu s horami a rovinami, nadýchanú a vzdušnú a nestálu, vytvárali predel, prirodzenú hranicu medzi svetom údolí a vlahy a ľudských obydlí a nedobytnou krajinou kameňa a osamelých horských štítov. Tu, nad hranicou inverzie, bol každý nádych bolestivý, skôrnatené tepny vypľúvali slabo okysličenú krv ku skrehnutým svalom a myseľ blúdila svojimi vlastnými cestami živená kryštalicky čistou krásou a vedomím vlastnej hĺbky.

Nebo bolo belasé a samoúčelné, niekoľko kilometrov nad nami sa strieborne trblietalo dopravné lietadlo, dielom perspektívy tak nepatrné, že by ho človek ľahko prehliadol, keby občas nehodilo našim smerom prasiatko - odraz, reflexiu slnka. Jeho tryskové motory zanechávali na oblohe šrám, natrhávali jej celistvosť šípkou kondenzovaných pár, ktorá akoby naznačovala cieľ cesty, ospravedlňujúc tak všetko to snaženie a vyplytvanú energiu.

Zostupoval som a oblačná krajina sa ku mne blížila ako zem pod Nuselským mostom a pomaly sa stávala nekonkrétnou, rozlievala sa po úbočiach, hustá a mliečna ako vlčia tma. Narastajúca vlhkosť sa mi začala lepiť na čelo, panoráma celkom zmizla a ostal len hmlistý opar čoby synonymum oteplenia, zhodil som si kapucu a rozopol overal. Kráčal som...

Chodník sa ďalej kľukatil, sprava i zľava začali zo zeme vyrastať stromy, najskôr ojedinele, no potom v čoraz väčších skupinkách až nakoniec vytvorili celistvú hradbu lesa, semenišťa bájí a mýtov. Na jeho samej hranici sa náhle chodník rozdvojil do tvaru hadieho jazyka, ponúkajúc dve zdanlivo rovnocenné alternatívy. To znamená, že som na južnej strane, tu sa s mojím verným spoločníkom musím rozlúčiť, ďalej už pobeží bezo mňa. Mňa čaká cesta po svážnici.

Pripol som si snežnice a vykročil strmo nadol, každý krok vykonaný s maximálnym sústredením, pretože pošmyknúť sa tu by sa mi mohlo stať osudným tak, ako sa to stalo osudným už mnohým predo mnou. Krok, sun, krok...pomaly a isto. Po hodnej chvíli sa viditeľnosť konečne zlepšila. Nadišiel som si kus na najbližšiu vyvýšeninu a rozhliadol sa po okolí. Pri skaliskách východného svahu sa v snehu černela malá bodka. Ďalekohľad moje podozrenie potvrdil: na prvý pohľad som rozoznal modrý overal, trepotal sa vo vetre ako vlajka, krivka nad ňou bola záznamom trajektórie pádu.

„Našiel som ho,“ zahlásil som do vysielačky a zapol rádiový maják.

V niekoľko kilometrov vzdialenom meste vzlietla helikoptéra.

EDIT:

Celý vyššie vykreslený príbeh som náhle uvidel v celkom novom svetle po tom, čo som bol zrazený k zemi nečakaným objavom: na Sicílii nehovoria lesom lesy, ale bozky... A v „amore“ je predsa skryté more!

Mnohí sa isto-iste ohradia, že ide iba o náhodnú zrážku, nevyhnutný priesečník dvoch rôznobežných jazykov. Tí by vám ale boli schopní tvrdiť aj to, že Elvis je mŕtvy a Američania pristáli na mesiaci.

5am

Vidím tiene – čakajú za výsekom pouličných lámp, čakajú na jediný moment, keď zakolíšeš, keď uveríš, že existujú a ony vystúpia, do kužeľa, do svetla, ty sám si to budeš priať...vtedy už áno...
Vidím tiene...

Kráčam osamelou ulicou, noc tmavá ako atrament sa odráža v strieborných mlákach, kdesi v diaľke plače dieťa...zo sna?
V jedinom okne ešte bzučí zožltnutá žiarovka, na stenách čudný reliéf, omietka sa drobí pod pohľadom, nazerám dnu, vidím len výsek miestnosti, ktosi tam trápi zviera, chcem odvrátiť pohľad, ale nemôžem, nemôžem sa prestať dívať, cítim vzrušenie, hustne mi aura, už je ako olej, ako kolomaž, som v zajatí a nemôžem von...čosi sa stalo, ale kdesi inde, tu je všetko stále v poriadku...

A potom som doma, sedím za stolom, som celkom sám a z bytu ku mne doliehajú zvuky...To nič, to nič, vravím si, to len drevo pracuje, dom je starý a má už svoje vrtochy...Ale pocit nepokoja sa stupňuje, odrazu mám istotu, že sa na mňa ktosi od chrbta díva. Prudko sa otočím, no je tam len holá stena, kreslo, odchýlené dvere do kúpeľne a obraz. Ako vždy.
Upokoj sa, upokoj sa, máš za sebou ťažký deň, trochu ti kvapká na karbid, hovorím si, no nepomáha to, v spánkoch mi stále búši krv, a potom opäť ten pocit, že som pozorovaný, že sa na mňa ktosi díva, ale akosi chladne a bez záujmu, tak ako sa pozeráme na neživú vec, na telefón či stôl. Tento krát však už nemám silu otočiť sa, som ako prikovaný, tuhnú mi svaly, už to bolí, ale to je dobre, ak si spôsobím bolesť, možno to bude stačiť a odíde...
A o zlomok sekundy nato je po všetkom, čosi nehlučne povolí a ja som zase uvoľnený a sebaistý a hovorím si, aký som bol pred chvíľou blázon, že som sa tak nezmyselne bál a ubezpečujem sa, že do bytu predsa nikto vojsť nemohol, to by som si určite musel všimnúť. Stále si ale nedokážem vybaviť, či som pri príchode zamkýnal vstupné dvere. Vstávam teda od stola a zbehávam dolu – kľučka povoľuje nezvykle ľahko, dvere sa so sotva počuteľným zavŕzganím pohnú, na ľudoprázdnu ulicu unikne z útrob domu prúžok svetla. Nič sa nedeje, hovorím si, keď otáčam kľúčom v zámke, proste si zabudol, ako tisíc krát predtým. No červík sa už zahniezdil a hlodá. Zdalo sa mi to iba, alebo sa hore dvere na kúpeľni nepatrne pohli?
Vraciam sa cez kuchyňu, v stojane na linke chýba nôž na ryby.
To je zvláštne, ten predsa nikdy nepoužívam...

Hádkostroj

Pred našim činžiakom stáli tri hasičské autá.
Povytiahla si obočie (Vyzeralo to trochu ako otáznik). Nejak takto: ?
„Nové nariadenie. Až celkom zhora. Ehm... Hľadajú zárodky... tých... oných... hádok...“ súkal som zo seba dosť ťažkopádne. „Vlezú ti po rebríku do okna a udusia to v tebe skôr, než sa stihneš rozohniť... Prevencia, či čo...“ Díval som sa dolu: Muži v blýskavých kombinézach už stáli zoradení v útvare, veliteľ im práve rozdával akési malé sekerky a kontroloval prilby.
Dych sa ti nepatrne zrýchlil.
„Musíme sa ukryť,“ odtušila si prerývane. Hm. Musíme sa ukryť. To bolo jasné. Niekam zaliezť ako myšky a tíško vyčkať, než bude po všetkom. Ale kam? Byt bol malý a skutočne dobrých skrýš v ňom bolo iba zopár. Za sporákom bolo málo miesta aj pre jedného, nieto ešte pre dvoch. Výborný úkryt by bol v skrini. Ale skriňa napadne každého. Aj toho, čo hľadá.
„Už sú v byte pod nami.“ Vykláňala si sa z okna, vetu ti od úst ukradol vietor a ku mne ju doniesol už celkom rozfúkanú. Aj tak som bol ale rád, že si ju sformulovala, respektíve, že si ju sformulovala tak vecne a bez príkras. Bol som ti odrazu za tú tvoju vecnosť a duchaplnosť veľmi vďačný. Dodala mi odvahu. Chvíľu som sa na teba díval: pery si mala pevne zomknuté, vykláňala si sa nad ulicu a do tváre sa ti s železnou pravidelnosťou vracal odraz blikajúcich majákov. Striedavá modrá – symbolika kruhu. Blik – buď. Blik – alebo.
„Mám to!“ vyhŕkol som konečne. Otočila si sa od okna, skĺzla si pohľadom po miestnosti, po mne, po priamke prechádzajúcej mojím temenom a čelom až k miestu, na ktoré som sa díval. Na lakovanej doske klavíru stála veľká biela mušľa. Pavučinovo jemná kresba brázdila jej snehobiely povrch a dávala vyniknúť tmavšie sfarbeným ostňom - boli ako prsty, ako ľudská ruka, ako roztvorená dlaň. Tvár sa ti rozjasnila. Bolo to tak očividné. Ako to, že nás to nenapadlo skôr?

Dnu bolo príjemne.
Cítil som ťa blízko, ale nevidel. Zo všetkých stien sálalo teplo. A to svetlo - biele a husté, ako puding, ako sirup proti kašľu. Sotva som si videl na končeky prstov.
Teraz bolo treba už len vyčkať.
Vyčkať, kým vlezú cez okno do bytu, prejdú predsieňou do kuchyne a zase späť. Možno budú mať psa. Ale to nevadí. Tu sme v bezpečí.
Napínal som uši, aby som zachytil aspoň ten najnepatrnejší zvuk, ktorý by mi prezradil, čo sa vonku deje. Otváraný šuplík, zavŕzganie podlahy, škripot pántov, čokoľvek. Nepočul som však nič. Všade navôkol totiž šumelo more. Dokonca sa mi zazdalo, že som na okamih pocítil závan slaného morského vzduchu...
„Počujem čajky,“ povedala si. „Z tej druhej strany.“
Ukázala si do proti smeru, odkiaľ sme prišli a ja som náhle videl, ako veľmi ťa to tam ťahá. Tam ale ísť nemôžeme. Nikto nevie, čo je na druhej strane. Za závitmi.
Chytil som ťa za ruku a stisol som ju pevnejšie, než sa patrí. Pochopila si.
„Dobre, dnes ešte nie,“ usmiala si sa. Ale nebol to dobrý úsmev - nepatril mne, skôr tebe samej. Usmievala si sa dovnútra. Ako človek, ktorý si myslí svoje.
Odrazu sa mi to všetko prestalo páčiť. Vkradol sa do mňa nepokoj. A rozmrzenosť. Aj tvoj dotyk mi bol náhle nepríjemný. Vyslobodil som si ruku.
„Poďme odtiaľto,“ povedal som a urobil som krok k východu. Chvíľu si váhala, nakoniec si ale vykročila za mnou. Vedel som, ako nenávidíš, keď sa musíš vliecť za mnou „ako sopeľ“ (netvár sa tak, to sú presne tvoje slová), no v tejto chvíli mi to bolo jedno. Vykukol som von, byt už bol zase prázdny, iba na koberci ostalo ešte pár zablatených stôp. Uľavilo sa mi - pomaly zo mňa vyprchávalo napätie, cítil som ho odchádzať z končekov prstov, celkom ako mravce.

Pribuchla si okno. Trochu moc nahlas.
Si naštvaná. A chceš sa hádať. Rezignovane som vydýchol.
Trochu moc nahlas.

Videl som, ako to v tebe zovrelo. Vzduch bol náhle plný iskier, preskočili ako na povel, malé a ostré iskričky - celkom tie, aké sa rodia na vrchole elektrickej sviečky, také, aké preskakujú medzi dvoma pólmi po zakašlaní štartéru.

...a kdesi v diaľke zaplakal kov - krátko a sústredene a rytmicky a nebola to náhoda, ale rinčanie kauzálnej reťaze, ten kvílivý zvuk, ktorý som už tak dobre poznal:

Kdesi mimo priestor sa začali do rytmu nášho dychu otáčať lopatky hádkostroja.

Noviny

V novinovom stánku som si kúpil – čuduj sa svete – noviny. V mojich snoch to tak väčšinou nebýva. V mojich snoch prídete do novinového stánku a dnu sedí medveď a hrá na trúbku. Racionalita tohto snu ma teda dosť vystrašila. Hneď od začiatku som tušil, že tu čosi nehrá (teraz nemyslím medveďa na trúbke). Toto bude určite jeden z tých snov, skrz ktoré sa na mňa sápe moje podvedomie a snaží sa mi nejakým hrozne sofistikovaným a rafinovaným spôsobom povedať čosi o mojom nudnom živote. Bože, to bude zas OTRAVA!!!

Prebudila sa vo mne ostražitosť. Nedôverčivo som preletel titulku. Prezident Putin varuje: Ruky preč od mojej ženy!! – Vedci objavili slimáka bez pohlavných žliaz – Reality show skončila veľkou pitvou.

Hm, tak to je celkom jasné. Mal by som sa prestať stýkať s tou vydatou servírkou, ak si teda aspoň trochu vážim svoje mužstvo. Niečo na tom bude. Jej manžel má krk ako ja stehná. Okrem toho je chirurg. A má prístup k pestrej škále anestetík.

V hlave sa mi začal odvíjať krátky film: Muž v bielom rúšku ma vykladá z auta, žuchnem na zem ako vrece zemiakov a s hlavou opretou o prednú pneumatiku sa bezmocne dívam, ako on odomyká sklenené dvere potemnelej polikliniky. Krátko sa zhovára s nočným strážnikom a hovorí mu čosi o akútnom prípade. Nemôžem sa ani pohnúť a tak mi neostáva nič iné, než poslušne čakať, než sa po mňa pán doktor vráti s pojazdnou posteľou a naloží ma.

Blik.

Blik.

Blik.

Sledujem ubiehajúce neónové svetlá na strope. Chce sa mi kričať, ale je mi jasné, že s tým, čo do mňa napumpoval, zo seba nedostanem ani hlásku. Tak len taktne mlčím. O chvíľu nato mi už pán doktor predvádza svoje hračky. Tenkou fixkou nakreslí dve čiary. Jednou zručne oddelí koreň nosa od zvyšku tváre. Necítim žiadne šteklenie. Je to dosť desivé. Druhú čiaru vedie v oblasti slabín, tam, kam nevidím. Ale viem si predstaviť.

„Čaká nás vcelku neštandardný, napriek tomu však úplne bezpečný zákrok,“ vysvetľuje profesionálne bezobsažným hlasom. „Pôjde o špeciálnu transplantačnú techniku, takzvanú autotransplantáciu. Časť tkaniva odoberieme a nahradíme ho tkanivom z inej časti pacientovho tela. Vo vašom prípade pôjde o zásah o to špecifickejší, že pri ňom tkanivá iba zameníme... Ó, áno, nemohol som si nevšimnúť náznak obáv vo vašom pohľade. Ubezpečujem vás však, že sa nie je čoho báť. Ostatne, vaša poisťovňa tento druh zákroku hradí v plnej miere.“

Brrrrrrrrrrrrrr.

Tak toto si zajtra skutočne nechcem pamätať.

Hneď ráno sa pozriem do okna.

Vedomie, že si sen určite nebudem pamätať, mi dodalo pocit nevídanej slobody. Teraz je už naozaj jedno, čo sa stane. Všetko je dovolené. Stál som na vyľudnenej ulici s novinami pod pazuchou a pomaly som ho cítil prichádzať. Nápad. Už som vedel, čo urobím. Nakoniec z toho bude ešte celkom fajn sen. Chvíľu som sa ešte potutelne usmieval a bojoval s tým otrepaným klišé. Potom som ale neodolal a vzniesol som sa medzi oblaky.

Minúta

Vzduch bol plný atmosférických porúch
Vedel som, čo si myslíš
a že sa mýliš

Posledné konáre zhadzovali zoschnuté listy
Jediný park na celom sídlisku
Zakrýval mrak
Chcelo sa mi čosi povedať
Ale mlčal som

Akási siréna
Akejsi fabriky
Kdesi v diaľke
Ohlásila poludnie

Trvalo to presne minútu

Duchovia

Kóma:

Kvantitatívna porucha vedomia s čiastočnou (somnolencia, sopor) alebo úplnou (kóma) stratou schopnosti centrálneho nervového systému reagovať na vonkajšie podnety. Koreň slova môžeme nájsť v gréckom κῶμα (koma), znamenajúcom “hlboký spánok”. V medicíne vyjadruje „kóma“ hlboký stav bezvedomia. Komatózny pacient nie je schopný prebudenia, nedokáže normálne odpovedať na bolestivé a svetelné podnety, nedochádza u neho k striedaniu spánkového a bdelého cyklu a nie je ani schopný akejkoľvek vedomej činnosti. Navzdory verejne rozšíreným predstavám nemusia vždy komatózni pacienti ležať v kľude a pokoji. Príležitostne môžu rozprávať, chodiť a uskutočňovať radu ďalších činností, ktoré sa na prvý pohľad môžu javiť ako vedomé, ale vedomé nie sú...

(úryvok z informačnej brožúrky)


Nad mestom plávali duchovia. Preháňali sa nad strechami a komínmi, a iba občas sa zniesli nižšie, aby nakukli do niektorého okna či ponaháňali suché lístie, ktoré po ulici bez ladu a skladu pofukoval neposedný vietor. Deň sa pomaly chýlil k večeru, komíny a antény hádzali do ďaleka svoje predlžujúce sa tiene, a bolo to trochu, akoby tie tiene boli ich prstami, akoby nimi ohmatávali strechy aj seba navzájom, končekmi prechádzali po zrnitých taškách a hladkej bridlici, po členitých vzoroch drevených rámov strešných okien, po prečnievajúcich trámoch a nahrubo omietnutých stenách.

Pred chvíľou som sa vyhrabal z prepotených perín a bolo mi senzačne a ľahko, tak, ako to býva, keď sa prebudíte po dlhej a vyčerpávajúcej chorobe. Stál som pri okne a chrbtom som nasával sterilitu stroho zariadenej izby, jej biele steny a chrómovaný nábytok a počúval som, ako na zem rytmicky kvapká infúzna tekutina. Ihla na konci dlhej plastovej trubičky rodila nové a nové kvapky priezračnej tekutiny, tie rástli, rástli a zvyšovali svoju tiaž a znižovali napätie oblého povrchu až do momentu, keď sa obe strany rovnice vyrovnali, priesvitná guľôčka roztoku sa natiahla ako prepätá struna a vzápätí praskla, rútiac sa v zajatí gravitácie v ústrety chladnej keramickej podlahe. Rukávom erárneho pyžama som si pritláčal ohyb pravej ruky, presakujúca červená škvrna označovala miesto, kde predtým sestra našla žilu. Ruka ma nepríjemne pálila a to bolo dobre, bolo dobre opäť niečo cítiť, ostro a jasne a nie cez tlmivý závoj vysokej teploty, ktorá zaobľuje hrany a mení realitu v sen a bdenie v spánok.

Na chodbe bolo ticho. Z potemnenej sesterne sem sporadicky doliehali ozveny streľby večerného prime-timeového bijáku, výdajné okienko horelo televíznou žiarou. Čierno-biela dláždená šachovnica podlahy sa tiahla až k horizontu, kde sa strácala v prítmí zradných rohov, v hmle, ktorá nebola skutočná, ale vzbudzovala strach. Šedivé popraskané steny každých pár metrov oživil pruh svetla, ktoré sa vylievalo z neónových trubíc a obaľovalo všetky predmety tvrdosťou, až vzbudzovali pocit, akoby mali akýsi sotva postrehnuteľný kovový odlesk. Na zemi som videl svoj tieň, štíhla silueta so strapatými vlasmi na mňa žmurkala, pokyvovala hlavou a strihala ušami, ale ja som nemal chuť na žarty. Ktosi o mňa očividne celý ten čas dbal, zastrihával bujnejúcu šticu a predlžujúce sa nechty, odstraňoval prebytočné bunky tela, ktoré sa odmietlo vzdať...

Neónové trubice tíško bzučali.

Vykročil som, stále si pritláčajúc rukáv pyžama k predlaktiu, poverčivo a s nutným pobaveným úškľabkom - pravou nohou. Chlad prenikajúci od podlahy ma upozornil, že som celkom bosý, ale nevadilo mi to. Kráčal som popri dverách, tiahli sa do diaľky ako nekonečná hradba, po pravej aj ľavej strane, vynárali sa z prítmia, biele a neosobné a rovnaké, tak rovnaké, ako tie z ktorých som vyšiel, ako tie, ktoré som práve minul a ktoré sa opäť vynorili na hranici nedohľadna. Čísla na ich čele sa menili, a to bolo jediným dôkazom, že skutočne napredujem, že som sa neocitol v bludnom kruhu kráčajúc opäť a stále znova po vlastných stopách. Nemal som ani tušenie, ako nájdem to, čo hľadám, a mal som iba nejasnú predstavu o tom, čo to vlastne je. Premkol ma strach, že som tie správne dvere už minul, že sa celkom stratím v bludisku chodieb, rozplyniem sa v ich anonymite... Tak rýchlo ako moje obavy vyvstali, sa však aj stratili – náhle a neprekvapivo som cítil, že som pri cieli.

Stál som pred dverami z ktorých sálalo teplo, a bolo to jej teplo, bola to ona, cítil som ju na druhej strane. Položil som na povrch dverí roztvorenú dlaň. Pocit blízkosti sa zintenzívnil. Zadíval som sa na svoj tieň a mrkol som naň, akože čo tomu hovorí, no nehovoril nič.

Izba bola rovnaká, ako moja, akurát plnšia. Pri stene stálo niekoľko prístrojov, zmäť kovu, kremíku, skla a trubiek, ktoré za ňu dýchali a trávili, vydávajúc špecifické zvuky, nasávajúc nevyhnutný vzduch, pípajúc a monitorujúc všetky dôležité životné funkcie. Obrazovka encefalogramu naznačovala nulovú mozgovú aktivitu, jeho krivka ostávala nehybná, tak, ako ostávala nehybná i ona, nepohla ani malíčkom, ani brvou, no ja som aj tak cítil, ako sa kdesi pod tým všetkým, pod tými vrstvami nehybného a nepotrebného svalstva na mňa usmieva, dodáva mi odvahu, vyžaruje teplo. Pocítil som neuveriteľne silné nutkanie vliezť si k nej pod perinu, strhať spleť drôtov a trubičiek, na ktoré bola napojená, pobozkať uličnícke pehy, prebudiť ju k životu - no ovládol som sa. Znova som sa zahľadel na jej sípajúce kovové pľúca. Jediné, čo je treba spraviť, je vytiahnuť tú správnu zástrčku.

A neónové trubice ďalej bzučali...

Akoby v nich bol uväznený celý roj včiel.

Ale nič už nebolo ako predtým.

Odrazu som sa cítil veľmi vyčerpaný, zreteľne som pocítil, ako sa mi podlamujú kolená, klesal som drvený vlastnou tiažou a vtedy sa náhle všetko zmenilo, vôbec som nechápal, čo sa práve stalo a prečo som urobil to, čo som urobil, v hlave sa mi vyrojili tisíce zmätených predstáv a kdesi za nimi mi unikala „príčina“. Snažil som sa ju zachytiť medzi vrcholkami zasnežených hôr, unikala mi na rádiových vlnách kvíliacich planét a ja som bol embryom schúleným na zemi, hľadal som škáru v podlahe, do ktorej by som vliezol ako larva, ako kukla, ako motýľ tesne predtým, než sa narodí, tušil som svetlo za stenou... Stačí ju nájsť, malú škáročku, malú trhlinku v hladko plynúcej rieke, malú bublinu, vytúžený nádor, nekontrolované bujnenie, zodrieť zo seba staré vrstvy zbytočnej kože, mäsa a kostí, v ústrety rukám, čo prestrihnú pupočnú šnúru, do rúk čo čakajú, do rúk, čo sa postarajú, do rúk, čo znamenajú pokoj.

Ale čas bol hladký ako zrkadlo, narážal som na jeho chladný povrch, ruky sa kĺzali, nemajúc sa čoho zachytiť, úporne som sa snažil zastaviť svoj pohyb, znova a znova, a potom som si uvedomil, že som sa už moc vyčerpal, že sa to nepodarí, počul som biť svoje srdce, prudko a naliehavo ako zvon a prepadla ma utkvelá predstava, že je to vlastne to srdce, čo ma zabíja, že nemať ho, tak žijeme večne, že to srdce zo mňa vysáva život a s každou kvapkou odkysličenej krvi mi medzi prstami uniká čas, že sám seba strácam v každom výdychu a odrazu som to uvidel, že tá hladina vôbec nie je jednoliata, že je utkaná z malých uzlíkov tak nahusto, že sa z diaľky zdá celistvá a že každý ten uzlík je mojím tepom a medzi nimi že nie je nič. Počúval som ten rytmus a boli to údery vozňa o pražce, iskriace údery, rútiaca sa hmota a kľúč bol v správnom načasovaní, úder a prázdnota a úder a prázdnota a úder a teraz alebo nikdy...

A potom sa všetko vyjasnilo, držal som ju v rukách, zlatú rybku, toľko potrebnú pravdu či príčinu, trepotala sa, snažila sa vykĺznuť, ale ja som ju už nepustil, všetky zvyšky svojej ubúdajúcej sily som sústredil na to udržať tú myšlienku, udržať ju až do konca, sústredil som sa úporne a celou bytosťou a tak ani niet divu, že som si nakoniec ani nevšimol, keď ten koniec nastal.


-----

25. september (úryvok z lekárskej správy)

...o 3.25 ráno sme u pacienta zaznamenali krátkodobé prebudenie rytmickej mozgovej aktivity frekvenčne zodpovedajúcej hladine α, trvajúcej približne 30 sekúnd. K aktivite došlo spontánne bez zjavného vonkajšieho stimulu, po uplynutí spomenutej doby došlo u pacienta k rýchlemu regresu a opätovnému upadnutiu do vegetatívneho stavu. Stav pacientky - pacientovej sestry - ostáva i naďalej nezmenený...